Že som tu doma, si všímam na bežných každodenných detailoch. Keď kráčam obrovským, nikdy nespiacim, smradľavým a špinavým Bangkokom, splývam. Tuk – tuky a taxíky som vzdala. Zaradila som sa medzi obyčajných opálených Thajčanov v rozheganých a vzdušných autobusoch. Aj keď som farang, som tu doma. Zvedavých pohľadov je o to menej, o čo menej ja sama skúmam miestnych. Trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopila, že nie sú iní ako my. A predsa úplne odlišní. Uvoľnení, neriešia zbytočnosti a o to vyrovnanejší sú. Stovky psov, mačiek, ale aj potkanov mi tu pripomínajú dobrotu mojich nových ľudí. Už nedokážem chodiť po uliciach zamračená, neutápam sa v zlej nálade. Úsmev namiesto mračenia sa, keď sa obrovská motorka ženie po chodníku a ja musím uskakovať. Každá nedokonalosť sa stratí v úsmeve a pozitívnej energii.
Doma ma kedysi veľmi trápil nevyužitý voľný čas. Mala som ho tak málo, že bol hriech nerobiť niečo zmysluplné. Všetko to však vyústilo chtiac nechtiac do neustáleho stresu. Tu ho nemám. Bangkok je obrovský a stihnúť dve aktivity denne v rôznych častiach mesta je nereálne. Ponáhľať sa sa neoplatí, lebo to nič neurýchli. Toto mesto má svoj rytmus a k tomu desať až dvanásť miliónov ľudí, ktorí majú ten svoj. Tak som sa rýchlo a ochotne naučila miestny spôsob života. Dobre sa vyspať, najesť a pracovať. Potom zase len jesť, posedieť si v obľúbenej kaviarni pri dobrej knihe alebo študovať Thajčinu. Opäť trochu pracovať alebo si zdriemnuť. Vyraziť si na večeru, pivko, počúvať hudbu a ísť spať. Nikdy som nebola taká psychicky oddýchnutá. Keď príde potreba zmeniť rytmus, pustím sa do toho. Základ je nesiliť – vôbec nič.
Materializmus ma v Ázii opúšťa. Medzi bežnými ľuďmi, chudobnou vrstvou, sa takéto pohnútky úplne strácajú. Či si dám krajšie topánky alebo sukňu nezmení fakt, že večer prídem domov z bangkokských ulíc špinavá. Jednoduchí Thajčania žijú radosťou z každého dňa, dobrého jedla a večer sa tešia pri pive alebo whisky, keď si môžu zaspievať. Základom je štedrosť. Dávať a nečakať späť, potešiť iného, pomôcť hladujúcemu – človeku alebo psovi – a nebedákať večne nad tým, ako málo mám, keď mám stále viac ako niekto iný. Veľmi posunie človeka aj fakt, že je tu toľko pestrých vecí na výber za také nízke ceny. Tie sa dajú samozrejme výhodne zjednať. Originál nikdy nemusí byt originál rovnako ako zdanlivý “fake” nemusí byt odlišný od pravého výrobku. Značky a prestíž nehovoria o kvalite. To si myslia len vrchné vrstvy Thajčanov, ktoré opantal západný vánok.
Moderných a bohatých ľudí som stretla práve nedávno. Na otvorení istého filmového festivalu zahraničných filmov. Akcia sa konala v takom gala štýle, aký sa len dal zariadiť. Diplomati – veľvyslanci a ich nespočetní podriadení spolu s miestnou smotánkou obohatenou cudzincami, ktorí síce veľa neznamenajú, ale sú to farangovia a do thajskej ekonomiky pumpujú rovnako zelené doláre, aké na nej šetria. Otvoreniu festivalu predchádzala hodina kačacinky, kvalitného vína a iných dobrôt, ktoré účastníci recepcií priam zúrivo obľubujú. Dialógy o nesmierne dôležitých veciach, krásne ženy v hriešne drahých šatách a faloš. Miesila sa vo mne s ľútosťou človeka, ktorému nie je ľahostajný život iných spoluobyvateľov planéty. A práve na tých som myslela. Vynakladať obrovské peniaze na niečo, bez čoho dokážeme žiť, keď iný človek nemá čo do úst sa mi protiví. Nie som komunistka, anarchistka ani revolucionárka. Ale kedysi akceptované vedomie, že takto sa to vo svete robí, mi ruší poznanie získané od obyčajných Thajčanov. A tých ostatných, bez ohľadu na národnosti či rasu. Dostala som budíček od hodín, ktoré mi na nočnom stolíku tikali už veľmi dlho. Utvrdil ma v tom, že nechcem byť súčasťou smotánky. Za široké úsmevy a množstvo zjedených jednohubiek sa schody do neba nepostavia. Aj vysoká politika neriešiaca akútne problémy konkrétnych ľudí má svoju karmu. A tá si nájde každého.
Preto si cením svoje malé thajské múdrosti, lebo v nich je pravda. O tú mi ide v prvom rade. Novinár sa nikdy nemôže stať súčasťou vyššej spoločnosti a smotánky. Inak stratí kontakt s realitou – s problémami bežných ľudí. A práve tie má reflektovať. Médiá majú byť zrkadlom pravdy, nie pretvárky.