Naprieč Kambodžou: Viac ako starobylý Angkor

Autor: Alexandra Demetrianová | 6.4.2011 o 18:41 | (upravené 6.4.2011 o 19:27) Karma článku: 6,41 | Prečítané:  1401x

Thajsko je turisticky najpulzujúcejšia krajina spomedzi svojich susedov. Druhou najvychytenejšou zastávkou sa v uplynulých rokoch stala Kambodža. Ja som však bola voči tejto stále obľúbenejšej turistickej destinácii nedôverčivá.

Východ Slnka v Angkor VateVýchod Slnka v Angkor VateAlexandra Demetrianová

Do Kambodže som sa vybrala po komických a celkom vypätých historkách mojich ruských kamarátov, ktorých som náhodne stretla na cestách a strávila s nimi nejaký čas na Koh Changu a neskôr v Bangkoku. Eľa a Šamiľ z akéhosi málo známeho mesta pri Urale sa vrátili z kambodžského dobrodružstva o týždeň skôr po divokých zážitkoch. Jazda kambodžských „autobusárov“ a taxikárov ich hneď na začiatku výletu tri krát dostala do kolízie s iným účastníkom cestnej premávky. A tých bolo – okrem áut, kamiónov a konských povozov aj bicykle, motorky a všade prítomní chodci. Kambodžania im svojim honom za peniazmi z vačkov turistov príliš sympatickí neboli.

V autobuse z Bangkoku do Aranyaprathet som bola preto „nesvoja“ a očakávala som podvod s autobusmi na hraniciach, ktoré treba peši prejsť a nastúpiť do kambodžského autobusu. Ruskí kamaráti totiž skončili takmer na noc v Poi Pete, v pohraničnom meste na kambodžskej strane. Do Siem Reapu si museli zaplatiť taxík. Očakávala som aj pokus autobusovej spoločnosti predať nám víza do Kambodže za štyridsať dolárov, teda dvojnásobok ceny. Samozrejme prednostne a v pohodlí vybavené víza, žiadne čakanie na hraničnom priechode. Nespokojní majitelia cestovnej kancelárie skupinku cestujúcich rozdelili na poslušných zákazníkov a vzdorovitých, podozrievavých turistov. Vysadili nás na hraniciach, lístky nám zobrali a polepili každého jednofarebnými štítkami. Dožadujúc sa svojich lístkov, sme rozprúdili ohnivú debatu, no nakoniec sme sa museli uspokojiť s modrými nálepkami. Podozrenie zahnal až pohľad na desiatky ďalších zmätených turistov s farebnými štítkami na ruksakoch či tričkách prepotených z horúceho a dusného počasia. Víza sme vybavili pomerne rýchlo aj bez fotografií a s päť dolárovým príplatkom. Imigrační úradníci rutinne opečiatkovali pasy a po tridsať minútovom rade sme boli v prašnom Poi Pete plnom usmievavých opálených tvárí.

motorkar.jpg

Odvšadiaľ sa ozývali ponuky na taxi, prípadne iný odvoz či hotel, nechýbal ani obchodník s vodou a inými osviežujúcimi dobrotami. Odpoveď na otázku kam ďalej prišla od prvého opýtaného. Na autobusovú stanicu vraj chodí autobus a celkom zadarmo. Onedlho sme už sedeli v starom roztrasenom vozidle na úzkej, ale dobrej ceste. Neustále a za mocného trúbenia sa vyhýbajúc motorkám, autám, chodcom či cyklistom, ako sme tak míňali okolité dedinky. Cesta do Siem Reapu mala trvať tri hodiny. Vrátane málo logickej, ale príjemnej hodinovej zastávky na večeru. Vyleštená reštaurácia uprostred prašnej turisticky zabudnutej dedinky priam svietila. Ponuka „bezpečných“ thajských jedál za približne rovnaké ceny ako v Thajsku nás však neohúrila a po vynikajúcom kambodžskom pive od milých anglicky zdatnejších Kambodžaniek sme sa vybrali skúsiť niečo tradičnejšie. Tu nastal prvý kritický bod, keď som si uvedomila, že v každej ázijskej krajine budem nutne potrebovať základy miestneho jazyka. Na dedinčanov ďaleko od turistického Siem Reapu totiž neplatila ani angličtina, ani lámaná Thajčina, ktorú som zo zvyku skúsila. Môj vegánsky žalúdok tak dopredu navarené mäsové špeciality v mnohých hliníkových hrncoch neuspokojili. Celkovo som však začínala mať z Kambodže skvelý pocit. Usmiati, až neuveriteľne milí ľudia nás so záujmom a istou hanblivosťou pozorovali a jednoduchou angličtinou oslovovali. Malé, ufúľané deti mi pri vstupe do autobusu ponúkali náramky a pýtali thajské mince – vraj pre šťastie. Spravodlivo som rozdelila každému dieťaťu peniažtek, ale len jeden. Proti žobraniu chudobných kambodžských detí som sa vopred obrnila. O to viac ma prekvapilo, keď mi jedno z dievčat darovalo náramok, ktorý mi len pred chvíľou chcelo predať. „For good luck,“ usmialo sa doširoka dievčatko so snehovo bielymi zubami. A ja som začínala tušiť, že Kambodža bude iná, akú som ju očakávala. Že tu doslova nechám srdce, som však mala ešte len zistiť.

deti.jpg

Do Siem Reapu sme pricestovali neskoro večer. O deviatej, i keď v dobre osvietenom meste, sa nám ubytovanie naozaj nechcelo hľadať. Preto nás potešila ponuka jedného z autobusových zamestnancov. Guesthouse neďaleko centra Siem Reapu len za šesť dolárov. Ako som sa neskôr dočítala v akomsi Lonely Planet, celá cesta z Poi Petu do Siem Reapu je podvod na turistov. Autobus zámerne prichádza neskoro, aby unavení turisti len prikývli na ponuky ubytovania. Našťastie som onedlho zistila, že také podvody, aké na turistu číhajú v Thajsku, netreba paranoidne v Kambodži hľadať. Turizmus v tejto krajine má systém. Napríklad dovoz do vybraného guesthouse-u býva zadarmo a ani prvoplánovo vybraté ubytovanie sa cenovo ani kvalitou príliš nelíši od ostatných. V Siem Reape sme sa za šesť dolárov ubytovali v príjemnom malom hotelíku s peknou izbou, vlastnou kúpeľňou a bezdrôtovým internetom. Reštaurácia mala vyššie ceny, ale varili v nej vynikajúco. Toto skutočne bol v Kambodži štandard, ako sa neskôr ukázalo. S malými rozdielmi medzi jednotlivými mestami, no skvelými službami všeobecne. Človek si nájde podľa potreby luxusné hotely, no i malé hotelíky za veľmi lacné doláre. Aj keď mne sa viac pozdávalo platiť v rieloch – s vysokými hodnotami kambodžských bankoviek som sa často cítila bohatá...

V Rendez-vous Guesthouse sme sa ihneď skamarátili s výlučne mužským zamestnaneckým osadenstvom. V rodine „sino-Kambodžana“ nás vítala aj mačka, pes a dve neustále pištiace šteniatka. Ako doma – v Thajsku. Ale v Kambodži psov jedia. „Niektorí,“ hovorí náš kamarát tuk-tukár. Mladý Kambodžan nám poradí, čo a kedy je dobré vidieť, za koľko nás kam vezme a po hodinke sa všetci spokojne usmievame nad dobrou dohodou, ktorú sme spravili na ďalší turistický deň. Po niekoľkých Angkoroch, ale aj Anchoroch, ktoré by chuťovo mohli konkurovať slovenskému pivu, sa náš kamarát rozrozprával aj o skutočnej Kambodži. Neustále usmiati a zdanlivo spokojní ľudia vedú ťažký život. Vzťah muža a ženy sa tu začína svadbou a mladí muži musia mať dobre zarobené a stabilnú prácu, aby sa mohli oženiť so ženou, ktorá po ich boku zostane v domácnosti. „Druhý príjem v rodinách chýba, vláda sa preto snaží podporovať emancipáciu žien“, hovorí mladý Kambodžan. Jeho milá pochádza z chudobnej rodiny. Teraz na neho čaká, no dokedy to tak bude? Mladíka sme povzbudili a zmenili tému. Zajtra nás totiž čakal legendárny Angkor.

Chrámy zo záhadného a hriešneho mesta Angkor z jedenásteho storočia sú niečo ako pyramídy Ázie. Pre ázijských budhistov, hinduistov posvätné miesto s čarovnými a neuveriteľnými stavbami z kamenných kociek a kvádrov, pre západných turistov nevídaný jav pôvodnej a navždy stratenej kultúry, jediný tohto druhu a veľkosti na svete. Od takýchto obrovských pamiatok nikdy veľa neočakávam. To, čo ľudia tak veľmi vyzdvihujú a mystifikujú sa nakoniec môže zdať menšie a uveriteľnejšie, a to býva sklamaním. Angkor ma však presvedčil, že nie je žiadna nafukovaná pamiatka a navyše peniaze, ktoré za jeho návštevu zaplatíte, sú adekvátne a šikovne využité.

Angkor.jpg

Aj návšteva Angkoru má svoj systém. Turisti si môžu zadarmo po piatej hodine popoludní pozrieť západ Slnka na jednom z chrámov na kopci. Podmienkou však je, že si zakúpia lístok na ďalší deň. Ten stojí dvadsať dolárov. Nadšenci architektúry, umenia a religionistiky si môžu Angkor vychutnať aj počas troch dní. Jeden deň však bežnému návštevníkovi stačí. Návšteva pamiatky z jedenásteho storočia sa začína už o piatej ráno, keď vás, po dlhej ceste, nepríjemný budík vyženie von z hotela. Dole už čaká vysmiaty tuk-tukár, aby unavených turistov v chladnom rannom vetre odviezol na východ Slnka po šiestej. Stihli sme ešte vypiť s našim vodičom sladkú, hustú kambodžskú kávu a o chvíľu sme už prúdili so stovkami ďalších turistov, na nádvorie hlavného chrámu Angkor Vat. Práve spoza neho sa onedlho začalo dvíhať Slnko. Ľudia si pohľad vychutnávali pri jazierku, na menších chrámoch pred monumentálnou stavbou a mnísi sa modlili za hlasného sprievodu tradičnej budhistickej hudby a závanu vonných tyčiniek. Východ Slnka v Angkor Vate je niečo, čo som ešte nezažila. Obloha sa sfarbí inak ako hocikde inde, odráža sa v malých jazierkach posiatych leknami a silueta Angkor Vatu chytá v rannom brieždení zvláštnu farbu. Všade prítomné ticho prerušujú len modliaci sa mnísi a ich hudobný sprievod. Naozaj čarovné ráno.

Angkorvat.jpg

Keďže deň sa v Angkore začína o pol siedmej ráno, mali sme neuveriteľne skorý začiatok turistických potuliek po obrovskom komplexe, ktorý kedysi tvoril Angkor a jeho ríšu. Netreba ani uvažovať o chodení peši. Tuk-tukár za desať či dvanásť dolárov na deň svojich turistov vozí po toľkých chrámoch, koľko zvládnu. Sú totiž od seba vzdialené aj niekoľko kilometrov a od Siem Reapu je to ďalších päť. My sme zvládli šesť hlavných chrámov vrátane Angkor Vatu. Chodenie po pálivom kambodžskom slnku príjemne prerušovali chladnejšie vnútra chrámov, vystavaných z kameňov. V každom nás vítal aj malý budhistický oltárik, pri ktorom som tradične zapálila vonnú tyčinku, prispela drobnými na chrám a od bezzubej babičky prijala budhistický náramok. V Kambodži som také nazbierala tri. Pre šťastie.

tanecnice.jpg

Popoludní o druhej sme Angkor vzdali, keď slnko už dlhšie silno pálilo. V celom areáli je však veľa príležitostí dobre a lacno sa najesť, osviežiť aj nakúpiť. Všade prítomné stánky sú dobre organizované, nie je to chaos s vlastným systémom ako v Thajsku. Za dvadsať dolárové vstupné, ktoré nie je v Kambodži vôbec malou sumou, správcovia tejto najväčšej turistickej atrakcie v krajine vytvorili slušný pamiatkový komplex. Okolie chrámov je bezchybne upratané, tráva upravená a štrkové chodníky sú všade tam, kde turista potrebuje. Cesty medzi jednotlivými starobylými stavbami sú dobré a všade človeka vítajú informačné, orientačné alebo zákazové tabule. Mňa, ako chudobnejšieho turistu, uspokojil najmä fakt, že sa takmer na všetkých chrámoch v Angkore, pracovalo. Vidieť, že pamiatka nezapadá prachom a Kambodžania ju upravujú, rekonštruujú a reštaurujú, je pod váhou dvadsaťdolárového vstupného hrejivý pocit. Starostlivosť o obrovský komplex pomáha zabezpečovať mnoho krajín, na čo turistov upozorňujú tabule pri každom reštaurovanom chráme. Od západnej Európy až po Českú republiku a ázijských „bratov“.

Kambodzan.jpg

Aj na prvý pohľad prašný a málo rozvinutý Siem Reap je pekné miesto s dobrou infraštruktúrou. Peniaze z takej navštevovanej turistickej atrakcie, ako je Angkor, sú v tomto malom meste cítiť oveľa viac ako v iných kambodžských mestách s výnimkou hlavného mesta. Cesty v okolí centra lemuje pekná architektúra, raritou nie sú ani luxusné hotely s vlastnými kúpeľmi. Malé centrum mesta je skvelým miestom na trávenie chladných kambodžských večerov. Nočný trh ponúka jednoznačne najlacnejšie suveníry v porovnaní s inými hlavnými turistickými miestami v krajine. Na rozdiel od Thajska je tu veľa ručne vyrobených výrobkov za zopár dolárov a lacných čínskych masovo vyrobených kópií menej. Striebro človek ľahko zjedná z tridsiatich piatich dolárov na osem. V okolí trhu sa dá dobre, lacno najesť v jednoduchých stánkoch s plastovými stoličkami. Skvelou voľbou sú aj dokumenty, ktoré premietajú za tri doláre v kine na nočnom trhu. Jeden o záhadnom Angkore a ďalší o utopistickom a krvavom režime Červených Khmérov. Treba sa však pripraviť na to, že sú to skopírované francúzske dokumenty dabované Kambodžanmi po anglicky. Turistovi, ktorý sa chce dozvedieť aspoň základné informácie o dvoch podstatných obdobiach v histórii Kambodže, však stačí aj skromná ponuka v Siem Reape.

V Kambodži vám ponúknu všetko a zoženiete hocičo. Či už pre peniaze alebo často z vôle pomôcť a zariadiť pre turistu a zákazníka, čo sa dá. V Siem Reape uvoľnení Kambodžania najskôr ponúknu ubytovanie a potom trávu. Obľúbená je najmä na vidieku a v menších mestách tradičná „Happy soup“ – kuracia vývar z konope. Opálení mladí chlapci v našom guesthouse sa smiali, že si ju radi dajú večer, keďže po nej spia ako zabití. Na vegánov však v tomto smere nemysleli, tak som túto špecialitu vynechala. Nie je problém zohnať ani prostitútku, či ópium, ktoré hojne ponúkajú v hlavnom meste. Mnoho chudobných, žobrajúcich i predávajúcich detí má „páky“ na drogy i prostitúciu. Všetci Kambodžania vedia, že polícia tu proti dvom dobre rozvinutým priemyslom príliš často a rázne nezvykne zakročiť a vraj tráva tu bola ešte pred pár rokmi prirodzená rastlina z prírody. Na vidieku sa dodnes nepredáva, je voľne dostupná. Bolo by však škoda robiť z týchto snaživých a húževnatých ľudí dílerov a pasákov. Jednoducho využívajú všetky formy zárobku, keďže ho tak veľmi potrebujú. Ich dobrota sa ukázala mnoho razy počas môjho trojtýždňového cestovania po západe krajiny. Riaditeľ malého hotela v meste Battambang, kam sme sa vydali zo Siem Reapu, každému z našej skupinky daroval tradičnú kambodžskú šatku ako vďaku za to, že sme si vybrali práve jeho hotel. V Battambangu, malom meste uprostred chudobného vidieku, sa začala odhaľovať skutočná Kambodža. Nielen jej krása a nedotknutosť, ale aj rany a temné spomienky na nedávnu krvavú históriu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?