Kambodžské potulky 2: Široké pláne a trpké stopy genocídy

Autor: Alexandra Demetrianová | 15.4.2011 o 19:42 | (upravené 15.4.2011 o 20:17) Karma článku: 7,99 | Prečítané:  1953x

Hlavné kroky turistov smerujúcich do Kambodže vedú do Siem Reapu s cieľom pozrieť si Angkor. Niektorí zavítajú na deň či dva aj do hlavného mesta a najväčším lákadlom je jednoznačne Sihanoukville a Kep na panenskom kambodžskom pobreží. Keď sme teda vyberali, kam ďalej zo Siem Reapu, zatiaľ obchádzajúc ostatné veľké destinácie, zostala na výber hŕstka cestičiek vychodených akurát tak backpackermi, alebo batôžkármi, ak chcete. Jednou z takýchto ponúk bolo mestečko Battambang. Ako sme sa dočítali, nájdeme tam zopár chrámov z čias Angkorskej ríše aj „killing fields" - alebo vraždiace polia, na ktorých Červení Khméri v sedemdesiatych rokoch minulého storočia popravovali nepohodlných Kambodžanov. Odporcov utopistického režimu, no netrvalo dlho, kým išlo o paranoidne udaných, nič netušiacich bežných roľníkov i inteligenciu, ktorá do obrázku spoločnosti Červených Khmérov jednoducho nezapadala.

Kambodžské pláneKambodžské pláneAlexandra Demetrianová

rybar.jpg

Do Battambangu sme pricestovali loďou. Osem až deväť hodinová plavba malou drevenou lodičkou po jazere a riečnych kanáloch nie je drahá. Zastavujúc v riečnych dedinách alebo „floating villages", ako ich tu nazývajú, sme však veľmi rýchlo pochopili, že Kambodžania, ktorí pristupovali a vystupovali, určite neplatili dvadsaťdolárový lístok ako zahraniční turisti. V našom krehkom plavidle, ako to už v Ázii býva zvykom, naozaj nebolo miesto pre toľko ľudí, koľkým cestovná kancelária predala lístok. Zvyšok musel sedieť na streche lode. Najskôr ľudí prepadla eufória a všetci sa presunuli z dolných miest hore. Po niekoľkých hodinách na horúcom slnku som však bola rada, že som si prezieravo ukoristila miesto takýchto nadšencov. Táto cesta však ponúka jedinečný pohľad na život komunít žijúcich na riečnych kanáloch. Malé, jednoduché drevené domčeky, chudoba, ale všade prítomné šťastné úsmevy neodkrývajú ťažký život rybárskych rodín. Ako som sa neskôr dočítala v publikácii agentúry Inter Press Service Asia Pasific „Stories from Asia Water Wire", tieto plávajúce dedinky čelia úhynu rýb, ktoré sú pre nich nevyhnutné k životu. Turizmus a hromadná doprava na riečnych kanáloch totiž prinášajú veľké znečistenie. Riečne komunity navyše nijako neťažia z toho, že slúžia ako atrakcia pre turistov. Do namierených fotoaparátov sa síce vždy usmievajú a naozaj všetci spontánne mávajú, no zisk zo skanzenu ich tradičného života by týmto ľuďom veľmi pomohol smerom k vyššej životnej úrovni.

dieta-rieka.jpg

Malé, skôr nenápadné mestečko - tak sa javil zo začiatku Battambang. Oveľa chudobnejší a prašnejší ako Siem Reap. V centre sa rozkladá jeden veľký trh, no suveníry tu nehľadajte. Miestni ponúkajú zeleninu, ovocie a všetky mäsové a rybie špeciality, aké si len dokážete predstaviť. Chutne vyzerajúce pripravené na tanieri majú však ďaleko od surového stavu, ktorý sme videli na battambangskom trhu. Hojne obletované muchami, od hovädzieho až po hady zvlečené z kože. Pre vegána priam slasť pozerať. Pre fotografa však ozajstná pastva pre oči a pohľad na tradičnú kambodžskú kuchyňu i kultúru. V Battambangu je množstvo menších i väčších hotelov. My sme sa prezieravo ubytovali v najlacnejšej možnej izbe. Na streche akéhosi hotelíka s peknými izbami za sedem až desať dolárov. Vybrali sme si však najjednoduchšiu izbu so spoločnou sprchou a toaletou. Ráno sme sa na streche s nádherným výhľadom na celé mesto stretávali s ospalými zamestnancami, ktorí mali izby hneď vedľa nás. Ani v Battambangu nie je problém nájsť internetové spojenie naozaj všade. V našom hoteli ho mali aj na slnečnej terase, ktorá bola plná zelených kvetov a sušiacej sa bielizne. Nechýbala malá reštaurácia a bar s príjemnou obsluhou. „Wifina" a dobré jedlo za nie príliš vysoké ceny boli skvelými spoločníkmi na najbližšie tri dni, ktoré sme mali v Battambangu prežiť so zažívacími problémami.

V Ázii som už osem mesiacov a vždy som všade jedla všetko. Nikdy som pritom nemala dobre známu „chorobu", keď vás zo zle pripraveného jedla „preháňa". Ani v Kambodži som sa tohto nebála a jedla bagety z tradičných stánkov tak, ako domáci. Niekde sa však stala chyba a neskôr som zistila, že kvalita jedla ako aj kuchárske schopnosti v Thajsku a Kambodži sa nedajú porovnávať. Tak sme si jeden po druhom celá skupinka užili niekoľko dní žalúdočných kŕčov, hnačiek a aj horúčky. S čínskym čajom a pri najväčších bolestiach aj nejakými tabletkami za pár centov sme tri zo štyroch dní v Battambangu strávili na hoteli.

V posledný deň sme narýchlo naskočili do lacno zjednaného tuk-tuku. Opálený Kambodžan nás neustále sa smejúc vozil za desať dolárov po všetkých atrakciách, ktoré sa dali za deň v Battambangu a jeho okolí stihnúť. Oželeli sme bambusový vláčik, ktorým sa hodinu turista môže voziť po starých koľajniciach lemujúcich vidiek zastavujúc pri rôznych atrakciách. Po niekoľko dňových nevoľnostiach som bola príliš vyčerpaná na to, aby som sa vozila hodinu na poludňajšom slnku. Aj schody do jedného z malých angkorských chrámov, Wat Ek Phnom, som ledva vyšliapala s častými prestávkami a chladenou vodou v ruke. Tieto schody lemované kamenným zábradlím ma síce uchvátili, no po Angkore sa už každý chrám zdá byť rovnaký. Oveľa väčšou pastvou pre oči boli killing fields na hore Phnom Sampeau - Hora plaviacej sa lode. Išlo vlastne o „killing caves" - jaskyne. Na vysoký vrch nás vyviezli za pár dolárov motorkári. Prvou zastávkou je neuveriteľný výhľad na kambodžské polia s malým ale krásnym, relatívne novým chrámom, ktorý je celý pozlátený a farbí sa do oranžových a žltých odtieňov. Pri pohľade na široké pláne vidieka, ktoré sú úplne rovné s občasným kopčekom, si človek začne uvedomovať iróniu „killing fields". Tie krásne polia - fields sa vlastne zmenili na miesto krutého vraždiaceho aparátu.

chram.jpg

lebky.jpg

O režime Červených Khmérov vieme v Európe žalostne málo. Kambodža je ďaleko a z genocídy, ktorú títo utopisti ako z kníh Georga Orwela spáchali, sa nikdy nerobila vo svete taká tragédia ako z vyhladzovania Židov a iných etník v Európe. Na fakt, že v rokoch ´75 - ´78 Červení Khméri vyvraždili takmer štvrtinu populácie Kambodže, sa jednoducho vo svete zabudlo. Tak ako na Rwandu či Sudán. Tri milióny obetí, ktorých skutočný počet vlastne dodnes nie je úplne jasný, boli popravované väčšinou na vidieku, ktorého široké polia dokázali skryť ohavné činy. Na hore Phnom Sampeau je, podobne ako na všetkých killing fields, zbierka lebiek a kostí, ktoré sa v masových hroboch našli. Podľa budhistických tradícií v Kambodži sa zosnulí spaľujú, aby sa tak uľahčila reinkarnácia. No takto sa rozlúčiť zo zosnulým je právo priznané len rodine. Keďže tri či dva milióny obetí nie je možné identifikovať a nájsť ich rodiny, kambodžská vláda skladuje ich pozostatky práve pri pamätníkoch tragédie. Červení Khméri obete popravy rozsekali na kusy a nahádzali do masových hrobov. Ľudí, väčšinou takmer na smrti umučených z predošlého vypočúvania či pobytu vo väzení, zabili úderom palice do hlavy. Deti, ženy a mužov hádzali do troch oddelených jaskýň.  Toto pokojné a tiché miesto na hore Phnom Sampeau vôbec nepripomínalo šedú atmosféru Osvienčimu a Treblinky. Slnko pálilo, vial príjemný vánok a v priľahlom chráme sa na nás usmievali mnísi a ich pomocníci. Deti sa hrali, kričali a jedli ako keby nebývali na mieste, kde zahynulo toľko utrápených nevinných ľudí. Zvláštna atmosféra. Ako sa ukázalo neskôr v Phnom Penhe, na ďalších killing fields a vo väznici S-21 alebo Toul Sleng, váha tohto tichého utrpenia Kambodžanov, mala na mňa ešte len doľahnúť.

dievc.jpg

deti.jpg

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?