Je čudné a určite neaktuálne písať o voľbách dva mesiace po tom, ako sa skončili. V tých mjanmarských však išlo skôr o zážitok a šancu byť ich svedkom ako o, dopredu známy, výsledok. Predvolebnú atmosféru v Rangúne vytvárali najmä politické plagáty, na ktorých zväčša vojenskou juntou podporované strany verbovali voličov do historického hlasovania. Určitú kampaň si mohli dovoliť aj opozičné strany a na stoloch nejednej z rangúnskych kaviarní bolo vidno propagačné nálepky s ich politickým heslom. V predvečer volieb sa hŕstka ľudí zhromaždila v moslimskej štvrti Rangúnu, kde na malom pojazdnom pódiu miestny politik z jednej z juntou podporovaných strán vysvetľoval svoj volebný program. Diváci neboli príliš očarení, zopár zvedavcov neprejavilo žiadne nadšenie pre politiku a voľby. Odchádzajúc z tohto malého predstavenia som míňala staršieho do pol pása vyzlečeného moslima popíjajúceho pred domom. Spontánne som sa usmiala, na čo sa chlap otupene zatváril a zvolal: „Burma change is a lie". Zmena v Barme je lož mi ešte dlho rezonovalo v hlave a začala som chápať, akú rezignáciu pociťujú miestni obyvatelia. Pripomína to až príliš časy normalizácie v našom socializme.
Byť svedkom mjanmarských volieb nebolo pre novinárov vôbec jednoduché. Niekoľko mojich známych reportérov pôsobiacich v Bangkoku by sa nikdy do Mjanmarska nedostalo. Zvučné mená najmä z BBC a Voice of America sú na čiernom zozname vojenskej vlády, ktorá v každom vydaní svojho denníka označuje tieto dve médiá za úhlavných nepriateľov ľudu. Preto som pocítila asi po prvý raz satisfakciu z toho, že pracujem pre malé medzinárodne takmer neviditeľné médiu. Na pokrytie historických volieb v Mjanmarsku a zároveň moju prvú skúsenosť s novinárčinou v utajení mi musel stačiť mobil, počítač a zopár káblov. Ubytovali sme sa v jednom zo štandardných a relatívne lacných hotelov. Na najvyššom poschodí mimo jedného či dvoch podozrivých agentov v susedstve len s hotelovými pomocníkmi bolo bezpečné reportáže nahrať a zostrihať. Celkovo však bola táto vzrušujúca práca mravčia. Bezdrôtové prepojenie na internet majú v Rangúne len veľmi drahé hotely a jedna reštaurácia. Zbieranie agentúrnych správ o voľbách zvonku i priamo z Mjanmarska sa obmedzilo na internetové kaviarne. S hotovým materiálom bolo treba bežať späť do hotela, príspevok nahrať, zostrihať a opäť z internetovej kaviarne poslať. Kvalita zvuku nahrávky z mobilu bola mizerná, no na „exkluzívne" spravodajstvo stačila. V Mjanmarsku nefunguje roaming pre slovenské ani thajské siete, takže živé vstupy nebolo možné spraviť.
Nájsť si v hlavnom meste, ale vlastne aj na vidieku, zdroje informácií bolo oveľa ľahšie, ako by sa zdalo. Ľudia od prvého dňa často aj sami rozprávali o voľbách a o svojich názoroch, aj keď len opatrne. Skvelou respondentkou, ale aj menšou inšpiráciou bola osemdesiatročná Etelle. Malá zhrbená a chudá dáma v tradičnej barmskej sukni a s klobúčikom zo sušených banánových listov nás stiahla na čaj a perfektnou angličtinou porozprávala, ako to v jej krajine chodí. Etelle mala otca Brita a matku Barmčanku a zažila všetky režimy vrátene britského protektorátu. O to menej sa bála povedať, čo si naozaj myslí. S triezvou politickou zainteresovanosťou Etelle zatínala päste a potichu hromžila: „Ja som bola voliť, koho som chcela. Vhodila som lístok do urny a pohrozila som im, že mi môj hlas aj tak neukradnú." V tom čase ešte väznená politická disidentka líderka opozície Aung San Su Ťij je vraj pre krajinu to najlepšie. Etelle prezradila, že ju väznia preto, lebo sa jej boja. Dcéra generála Aung Sana je podľa nej patrónkou obyčajných ľudí, roľníkov. Raz to vraj spolu vyhrajú. Nie všetci však boli takíto optimisti. Chlapec pre všetko z nášho hotela sa len zasmial pri nenápadnej poznámke o voľbách. Vraj je výsledok jasný, tak na čo sa obťažovať? Od pracovníka lodnej prepravy som dostala rovnako rezignovanú odpoveď.
Už deň pred voľbami sa mi náhodne podarilo byť svedkom príprav na voľby, ktoré neboli v uliciach viditeľné. V budove YMCA práve chystali volebnú miestnosť a muž, ktorý zodpovedal za prípravy nám ju nadšene, aj keď po tajme, ukázal. Hrdo pri tom vysvetľoval, ktorá urna je na ktoré lístky a kde budú sedieť akí predstavitelia ktorých strán či volebnej komisie. Hlasovanie bolo zložité, keďže sa vyberali aj regionálni a etnickí zástupcovia najrôznejších okresov, štátov a iných administratívnych rozdelení. Volebné miestnosti boli pred dňom hlasovania deň i noc obklopené cestnými barikádami s tradičným ostnatým drôtom. No 7. novembra barikády zmizli a miestnosti sa otvorili ľudu.
Televízia BBC a iné medzinárodné médiá, ktorým sa podarilo dostať do krajiny svojich nemenovaných spravodajcov, v historickú nedeľu informovali o slabej volebnej účasti a hlasovacích miestnostiach zívajúcich prázdnotou. Určite sa účasť líšila, no v centre Rangúnu sa vo volebnej miestnosti striedali ľudia. Dalo by sa povedať, že to bola o niečo porovnateľná účasť ako aj vo voľbách na Slovensku, kde tiež máme problém s voličskou aktivitou. Spravodajstvo veľkých médií tak vytváralo trochu prehnaný pohľad nafúknutý do všeobecnej vedomosti sveta, že vojenský režim v Mjanmarsku je brutálny. Zrejme však bolo ovplyvnené očakávaniami. Volebná účasť v Západnej Európe je dlhodobo vyššia ako na Slovensku či v iných postkomunistických krajinách. Je preto pochopiteľné, že sa volebné miestnosti môžu zdať viac žalostne prázdne ako striedmo plné. To ale nebol jediný prípad zaváhania alebo odklonenia od reality médií, aspoň z pohľadu človeka, ktorý v krajine bol a na webe si potom prečítal iné dojmy. Viacero novinárov vyslalo mylnú informáciu o internetových obmedzeniach. Vraj junta internet blokuje pre voľby a v deň volieb som sa cez počítač a internet na webovej stránke BBC dočítala, že internetové spojenie v Rangúne celý deň nefunguje. Domáci nám už v prvý deň vysvetlili, že internet je všeobecne pomalší a niektoré stránky junta blokuje. Celkové pokrytie je biedne, internet môžu mať len špecializované kaviarne, hotely a zrejme lepšie reštaurácie. Jeho zavedenie totiž vojenský režim, asi zámerne, premrštil. Ale zamestnanci internetových kaviarní sú zdatní a pomalý internet či zablokované stránky dokážu obísť rôznymi trikmi ako je prihlásenie sa z iných miest a krajín. Odhodlaný turista si dokáže vytipovať skoré ranné hodiny, prípadne večerné, keď je spojenie najlepšie. Túto radu dávajú na každom rohu. Jedným z dôvodov, prečo niektoré „internetky" nemali spojenie, alebo to aspoň tvrdili, bol zrejme strach. Ak by z ich serverov odišlo niečo podozrivé práve v deň volieb, junta to mohla pri svojej paranoji pokojne označiť za sabotáž.
Opäť sa potvrdil môj dojem, že Mjanmarsko je záhadná krajina protikladov. Dojmy z volieb boli iné, aké by som nazbierala v Bangkoku od zahraničných médií. Aj realita krajiny, ktorú som predpojato očakávala, ma zaskočila. Bolo by príliš trúfalé hovoriť, že život v Mjanmarsku nie je zlý. Veľa ľudí má málo možností a hŕstka má toľko, koľko by uživilo celú krajinu. Ľudia sedia vo väzení za názory, presvedčenie či len z podozrenia alebo niekoho umelého obvinenia. Opozícia je pravidelne potláčaná a slobodné médiá neexistujú. Napriek tomu je Mjanmarsko príliš často zobrazované len v negatívnom svetle a ako čierna diera Juhovýchodnej Ázie. Nie všetko v krajine musí fungovať nutne zle, lebo Mjanmarsko riadi nedemokratická junta. Takisto nemožno zo všetkých neúspechov v krajine viniť tohto vojenského strašiaka. Treba pochopiť súvislosti s históriou krajiny, ktorej mnoho čŕt pramení z kolonizovanej minulosti, tiež vplyv zvykov a mentality. Medzinárodné sankcie proti Mjanmarsku majú tiež veľký podiel na dnešnej tvári krajiny. Rovnaký meter demokracie a jej procesu totiž neplatí v každom kúte sveta. Prinajmenšom v Ázii sa tradične politika a zmeny v spoločnosti dejú inak ako poslúchnutím verejného verbovania spoza hraníc. Práve naopak v Juhovýchodnej Ázii, ale aj v Číne, platí tiché pravidlo „nezasahovania do interných záležitostí." Mjanmarsku preto treba dať čas. Jedno je totiž jasné, vojak z boja neuteká. Nemožno preto očakávať, že armáda s desaťročiami trvajúcou tradíciou vládnuť, len tak vyvesí bielu vlajku.