Phnom Penh je mesto protikladov. Vidieť ho znamená pochopiť skutočnú tvár dnešnej Kambodže. Priepastné rozdiely medzi najvyššou vrstvou štátnych úradníkov a šikovných podnikateľov a tými najchudobnejšími - bezdomovcami a žobrajúcimi deťmi sú šokujúce. Tí prví ťažia z vyše dvadsať ročnej neohrozenej vlády premiéra Hun Sena a druhí - drvivá väčšina - sú obeťami jej korupcie a porušovania občianskych práv. To všetko je v Kambodži realita. Človek si ju s malým preštudovaním reálií súčasnosti prečíta najlepšie v hlavnom meste. Kde je život drahší a ťažší. K turistom sa v centre okamžite zhúkne kŕdeľ špinavých detí, ktoré buď žobrú peniaze alebo predávajú všetko od bižutérie, knihy až po trávu, ópium a prostitútky. Na cestách v meste však vidno skutočné automobilové skvosty. Nestránim sa povedať, že rovnako luxusné, ako zvykne byť vidno aj v Bratislave. Len v Phnom Penhe je ich viac. Túto realitu kambodžskej metropoly však netreba brať tragicky. Určite nie je pre nikoho prospešné rozdávať deťom cenné doláre. Narúša to systém v rodine, keď dieťa prinesie od uľútosteného turistu viac ako dokážu jeho rodičia zarobiť za deň. Navyše učiť chudobné kambodžské deti, že peniaze sú zadarmo ich na ťažký život nepripraví. Tak som to pociťovala ja. Dlho som odolávala ľuďom bez končatín, o ktoré väčšina z nich prišla pre míny, od ktorých Kambodža ešte stále nie je v niektorých oblastiach vyčistená. Po niekoľkých dňoch som si zvážila, koľko sociálnej podpory od štátu v skorumpovanej Kambodži títo ľudia asi tak môžu dostávať. Aj keď mimovládnych programov je všade v krajine veľa, ich financie sú určite obmedzené. Dala som zopár drobných, zopár razy. O nič som neprišla a niekomu som prilepšila. Pripúšťala som si len budhistický princíp dobrého úmyslu a karmy.
Phnom Penh je krásne mesto. Centrum je pekne upravené a nábrežie širokej rieky Tonle Sap, ktorá sa na dohľad stretáva s Mekongom, je vydláždené do veľkej promenády. Lemujú ju stožiare so štátnymi vlajkami mnohých krajín. Slovenskú som však márne niekoľko dní hľadala. „Riverside" ponúka množstvo reštaurácií, barov, diskoték a krčiem. V prvej časti si človek nájde lacnejšie jedlo, ktoré vychádza na dva až štyri doláre za porciu, teda o niečo viac ako V Siem Reape či Battambangu. Akciám krčahu piva Angkor za tri doláre som niekoľko krát neodolala a po litri a pol sa veselo tackala do hotela. Ten tiež nebol drahý. Po niekoľkých dňoch pozerania prírodopisných dokumentov a amerických reality show v káblovej televízii v peknom hoteli ďaleko od centra za desať dolárov, som sa presunula neďaleko Riverside. Happy guesthouse ponúkal jednoduchú izbu s internetom, reštauráciou a barom, za polovicu. Konkurovali mu dva luxusné hotely za astronomicky veľké doláre hneď oproti, ale tie som si takmer nevšimla.
Do Phnom Penhu som pricestovala na desať dní. Celkom dlhý pobyt na bežného turistu. Ja som však chcela využiť túto cestu aj ako možnosť nazbierať si nové témy na reportáže a hlavne zdroje k aktuálnym témam, ktoré rada pokrývam z Thajska. Rozposlala som teda v predstihu niekoľko emailov do inštitúcií, medzinárodných organizácií a miestnych mimovládnych organizácií a aktivistom, na ktorých som získala kontakty už v Bangkoku. Po niekoľkých dňoch prázdnej emailovej schránky som začala tušiť, že to v Kambodži bude podobné ako v Thajsku a odpovede sa nedočkám. Zrazu však naraz prišli tri odpovede. Začala som sa preto chystať na návštevu Dokumentačného centra Kambodže, Kambodžského centra pre nezávislé médiá a Ženského mediálneho centra Kambodže. Ukázalo sa, že miestni sú veľmi ochotní a promptne dostupní.
Riaditeľ Dokumentačného centra Kambodže Youk Chhang ma privítal v mrazivo chladnej kancelárii v malej budove na Sihanouk boulevard v centre mesta. Mali sme sa rozprávať o genocíde Červených Khmérov. V tej chvíli na mňa už doľahla ťarcha toho neuveriteľného utrpenia miliónov Kambodžanov. Mala som za sebou návštevu dvoch najdôležitejších pamätníkov tej tragédie. Väznica S-21 alebo Toul Sleng, o ktorej americký historik David Chandler napísal známu knihu Voice from S-21 (Hlasy z S-21), bola skutočným koncentračným táborom. Chladné, dláždené miestnosti niekdajšej školy sa zmenili na mučiareň nepredstaviteľnej fantázie a krutosti. Ženy, deti, muži i starci tu s mizernou stravou a žiadnou hygienou boli týraní, boli im odsekávané prsty, podstupovali elektrošoky. Vykúpením bol pre nich návrat do malej drevenej či tehelnej cely. Vypočúvacie miestnosti sú sprístupnené v prvej budove väznice s pôvodnými nástrojmi a malými škatuľami na exkrementy. Obe budovy majú na pavlači ostnaté drôty, ktoré slúžili ako poistka pre Červených Khmérov proti samovraždám väzňov. Druhá časť príjemne zeleného komplexu skrýva tisíce fotografií ľudí, ktorí boli v Toul Sleng väznení. Vystrašené, zranené a vyhladované tváre žijúcich mŕtvol sa premietajú na každej fotografii mužov, starcov, detí a matiek s bábätkami. Väčšina týchto nepohodlných z S-21 putovala na niektoré z killing fields, kde boli popravení. Červení Khméri si dali záležať, aby nikto neprežil. Ak „zradil" jeden z rodiny, zatkli ju celú. Vraždenie detí bola ďalšia poistka - pred pomstou potomkov. Choeng Ek - vraždiace pole neďaleko Phnom Penhu je nevyhnutnou zastávkou č. 2. Killing field sa rozkladá na veľkom poli uprostred vidieka. Pekne upravený areál je pietnym miestom, kam sa chodí v tichosti vzdávať úcta obetiam. Pamätník tvorí niekoľko poschodí, na ktorých sú uskladnené lebky a kosti obetí. Za sklom sú rozdelené podľa približného veku a pohlavia obetí. Ženy 15 - 24... Choeng Ek je silný zážitok. Nikto nezostane chladným pri mnohých masových hroboch, v ktorých objavili stovky až tisíce tiel. Pozostatky šiat obetí človeka zmrazia a vrcholom nepochopenia tej chorej utópie je strom. Strom, na ktorom by sme možno ešte našli stopy krvi. Červení Khméri oň zabíjali deti. Pri tejto predstave ma prepadol hrozný pocit s otázkou, aká atmosféra strachu musela byť na tomto mieste, keď bolo v plnej prevádzke. Denne tu zavraždili stovky ľudí - ako na bežiacom páse. Čo sa asi odohrávalo v mysliach tých ľudí? Rezignácia po mesiacoch mučenia alebo strach a hystéria, keď sa matky pozerali na to, ako im takzvaný „brat" zabíja decko úderom hlavy o strom?
Keď som tak sedela u Youka Chhanga v tej studenej miestnosti, zaujímalo ma len jedno. Aký je odkaz režimu Červených Khmérov dnes v Kambodži. Jeho odpoveď som očakávala. Kambodžania ešte nezabudli. Procesy s poprednými predstaviteľmi, ktorých sa podarilo chytiť nie sú ešte na konci. Ľudia vraj čakajú, kedy budú môcť uzavrieť kapitolu. Veľmi však krajine pomohla podstata ich náboženstva. Budhizmus verí v kruh, alebo karmu. Dobré skutky sa vracajú, zlé takisto. Odplata pri tom môže padnúť aj na potomkov. Doplatia aj tí, ktorí sa vlastného trestu nedožili. Kambodžania sa preto dokázali pozerať na históriu ako na minulosť, ktorú nezmenia. Ľudia si však nedôverujú, v spoločnosti existuje určitá paranoja. Takmer každý zo súčasnej generácie stratil koncom sedemdesiatych rokov rodinného príslušníka. Aj Youk Chhang, ktorému zabili otca i súrodencov. Takýchto ľudí nebolo v Kambodži málo. Ich vôľa rozprávať o tejto tragédii mi pomohla ju lepšie pochopiť, ale k týmto odvážnym ľuďom ma aj primkla.
Ani dnes to nemajú obyvatelia Kambodže ľahké. Dozvedám sa na ďalšom stretnutí, ktoré ma veľmi poctilo. Dlhoročný aktivista za ľudské práva a riaditeľ Kambodžského centra pre nezávislé médiá Teang Pa ma privítal v malej budove v chudobnej štvrti Phnom Penhu. Vysielajú odtiaľ dve a jediné slobodné rádiá v krajine. Pod tlakom vlády premiéra Hun Sena a skromných financií Teang Pa neúnavne bojuje ďalej. „Dostávame vyhrážky, cenzurujú nás. Dokážeme prežiť jedine preto, že si licenciu prenajímame. Tak na nás nemôžu," usmieva sa, ako inak, opálený pán po päťdesiatke v staromódnych okuliaroch, ktorý nie je o nič menej veselý ako ktorýkoľvek iný Kambodžan. Ale vyše dvadsať ročná neohrozená vláda premiéra Hun Sena mu vrásky na tvári predsa len robí. Po celej krajine dochádza k porušovaniu občianskych a ľudských práv. Vyhrávajú tu peniaze, biele obálky a politická príslušnosť. Kambodžský červený kríž čelí už dlho obvineniam miestnych i zahraničných organizácií, že diskriminuje pri humanitárnej pomoci na základe politických názorov. Vedie ho manželka predsedu kambodžskej vlády. Diskusia o takýchto témach je väčšinou v médiách tabu. Aj kambodžské denníky v angličtine, ako Phnom Penh Post, píšu len veľmi informatívne. Kde, čo, kto povedal, prípadne kde vláda a polícia zasiahli proti demonštrantom. „Chýba nám akákoľvek odborná diskusia. Pri všetkých témach je ako hlavný zdroj informácií uvádzaný premiér. Ten svoje rozhodnutia obháji a vysvetlí. Ďalší názor v drvivej väčšine prípadov chýba," vysvetľuje Teang Pa. Jeho rozhlasové stanice vysielajú aj debaty o kontroverzných témach. Zohnať však diskutujúcich býva ťažké aj napriek tomu, že sa uvádzajú iba ich prvé mená. Tento neúnavný aktivista napriek prenasledovaniu úradov nezúfa a verí v lepšiu budúcnosť. Opozícia je však zatiaľ príliš roztrieštená, rovnako ako niekoľko novinárskych a mediálnych organizácií v krajine. Hun Sen si vďaka koalícii so stranou kráľa Sihanouka udržiava silnú pozíciu.
Že Kambodžania nemajú radi vládu mi potvrdzuje aj môj tuk-tukár, s ktorým som sa za niekoľko dní skamarátila. Obzerajúc sa pri šoférovaní motorky kričí: „Vláda je zlá, skorumpovaná a ľudia to vidia. Ďalšie voľby musí vyhrať opozícia. Ak ich Hun Sen nezmanipuluje." Keď ho poprosím, aby ma odviezol do Ženského mediálneho centra Kambodže, tak ešte hrdo vyhlási: „Postavenie žien sa u nás zmenilo. Pred piatimi rokmi si ešte muži vypili a svoje ženy bili. Nie všetci, ale boli aj takí. Dnes už to tak nie je a som rád. Ženy sú silné." Blížiace sa stretnutie, ale aj ďalšie skúsenosti v Kambodži potvrdili, že mal pravdu. Aj keď, nie tak úplne.
