Tento spolok, v ktorom pracujú najmä ženy, podporuje zastúpenie nežného pohlavia v médiách. No nielen to. Čím viac ženských tém médiá v Kambodži spracúvajú, tým lepšia je informovanosť žien a to smeruje k zlepšeniu ich stále slabo vyváženého postavenia. Na tomto princípe Ženské mediálne centrum pracuje aj v teréne. Debatné krúžky žien na vidieku majú zatiaľ nesmelé Kambodžanky presvedčiť, že ich názor je rovnako dôležitý ako ten mužský. Nemali by sa báť prehovoriť a mať ambíciu podieľať sa na chode komunity. „Problémom je práve v oblastiach odľahlých od miest, násilie. Ženy sa boja cestovať pre hrozbu znásilnenia či iných nástrah," varuje Chea Sundaneth. Ženské aktivistky sú napriek tomu optimistické a priznávajú, že postavenie žien v Kambodži je dnes podstatne lepšie ako kedysi. Kambodžanky aj na vidieku majú možnosť počúvať všade dostupné rádio s vysielaním práve pre ne. V spolupráci s austrálskymi médiami sa im tiež ponúka program v angličtine, aby si zlepšili jazyk i rozhľad.
Skutočné problémy i tvár kambodžských žien sa v krajine cudzincovi odkrývajú práve na odľahlom vidieku. Tam však turisti väčšinou neprúdia. Mne sa takáto cesta podarila vďaka organizácii UNICEF. Istá známa mi ponúkla účasť na projekte Slovenského výboru UNICEF s tým kambodžským. Akcia v spolupráci s Pampers kúpou jedného balíka plienok zabezpečuje očkovanie proti tetanu pre dieťa v Kambodži. Keďže som v otázke očkovania skeptik a takisto nepodporujem nadnárodné koncerny ako je výrobca Pampers Procter and Gamble, ktorý navyše testuje svoje výrobky na zvieratách, bola som najskôr skeptická. Nakoniec som však pripustila, že byť svedkom práce organizácie ako UNICEF v teréne, je pre novinára skvelá šanca. Zabezpečila som si vlastné ubytovanie i dopravu a nemusela som riešiť problém stretu vlastných záujmov a postojov s praktikami, ktoré nepovažujem za morálne. Bola som teda po celý čas len nezávislým pozorovateľom.
Vycestovala som teda do provincie Svay Rieng a rovnomenného provinčného mesta. Keďže verejný spoj smerom do vietnamského Ho Či Min City som zmeškala, narýchlo som si za desať dolárov zaplatila súkromný odvoz. V aute som sa tlačila s manželským párom, ktorý spoločne sedel na sedadle vodiča a s ďalšími tromi ľuďmi - tiež pocestnými. S mojou nulovou khmérštinou a ich biednou angličtinou sme sa počas dvoch hodín na seba v tichosti len usmievali. Skutočným zážitkom bolo čakanie na trajekt cez rieku v akomsi malom meste. Plné áut a ľudí a s desiatkami pouličných predavačov, ktorí ponúkali všetko od jedla, praženého hmyzu až po vypaľované cédéčka. Málo nebolo ani malých, špinavých žobrajúcich detí a matiek s bábätkami. Na tomto mieste som pochopila tú negatívnu stránku života v Kambodži. Mimo turistického ruchu sa ukázalo, že žobráci sa nekoncentrujú len v mestách. To naznačovalo realitu, v ktorej bieda a nedostatok peňazí i práce vyháňajú do ulíc naozaj chudobných ľudí. Nie len tak „na oko".
Svay Rieng bolo malé, „bohom zabudnuté" mestečko. Ponúkalo len dva či tri guesthousy bez internetu a iných vymožeností. Spojenie na web bolo len v internetových kaviarňach. Wifi tu nepoznali. Najesť sa dalo skôr v pouličných stánkoch a kuchyniach či na trhu, reštaurácia bola snáď len jedna. Aj v tej liezol a lietal hmyz. Pre Slovákov, Maďarov a Chorvátov, ktorí sa na sprievodnej akcii k očkovaciemu projektu zúčastnili, to bol prinajmenšom kultúrny šok. Ja som si spolu s redaktorkou magazínu Život, ktorá dokázala oceniť pozitíva kambodžských zvyklostí a stala sa počas krátkeho pobytu mojou kamarátkou, rada vychutnávala pouličné dobroty. Bagety vo francúzskom štýle i zeleninu vyprážanú v ryžovom cestíčku, ako sme tak vysedávali pod ľudovou sochou dvoch byvolov ťahajúcich povoz.
Malé provinčné mestečko nebolo vyslovene obrazom kambodžskej chudoby na vidieku. Ľudia tam podnikajú vo všetkom možnom a trávia plnohodnotne voľný čas. Deti nie sú vystavené neustálemu hraniu počítačových hier a aj keď sa televízia pozerá v každej domácnosti. Na večer sa malé námestie pri trhovisku mení na plnú promenádu. Deti hrajú bedminton či futbal, starší ľudia cvičia počas chôdze a rodiny s deťmi sa navzájom socializujú. Tak ako Thajčania, aj Kambodžania milujú deti. Niet sa čomu čudovať. Kambodžské zvyky sa zakladajú na rodine a rodinnom živote. Každý človek sa v podstate narodí, aby sa raz oženil či vydal a zaobstaral si potomstvo. V odľahlých dedinkách v okolí Svay Rieng, do ktorých sme s tímom UNICEF vyrazili, bolo detí neúrekom rovnako ako ich mladých matiek. Žena v mojom veku mala najmenej dve deti. Tieto osady však tlmočili oveľa viac a najmä ťažký život ľudí, ktorí sa živia pestovaním ryže na obrovských poliach. V neúrodných troch mesiacoch v roku sú však závislí od pôžičiek od úžerníkov, ktoré potom počas zvyšného roka splácajú. Neustály kolobeh finančných suchôt. UNICEF sa preto snaží svojimi nemocnicami a materskými centrami zabezpečiť lacnú i bezplatnú zdravotnú starostlivosť matkám a novorodencom. Pôrod po taktovkou miestnej pôrodnej babice či pôrodníka, ktorý býva i vodcom komunity, stojí päť dolárov. Pre rodiny, ktoré žijú zo štyridsiatich dolárov mesačne, to naozaj nie je malá položka. Na vzdelávaní žien sa podieľajú členky komunity. Staršie, skúsenejšie matky potom odovzdávajú vedomosti ďalej v osade. Nie že by tradične žijúci Kambodžania nevedeli, ako sa postarať o rodiacu matku a novorodenca. O tom ma UNICEF nepresvedčil. Verím, že aj bez vymožeností modernej medicíny by sme si s pomocou tej, ktorú dnes voláme „alternatívna", dokázali udržať dobré zdravie. Faktom však zostáva, že tradičné potieranie novorodeneckých rán po pupočnej šnúre popolom, je relevantné skôr zo spirituálnych dôvodov ako tých zdravotných. Ani liečenie chorôb prostredníctvom priloženia noža k telu dieťaťa mu ťažkosti nevyrieši. Odháňanie zlých duchov takýmto spôsobom však ten spirituálny zmysel pre Kambodžanov má. Nemožno zmeniť v to, čo veria. No veľa žien nemyslí dopredu a dopláca na to, že ich pôrod zastihne v práci, ktorá je ďaleko od domova i najbližšej nemocnice. Všetky tieto nástrahy a situácie si v materských centrách ženy dopredu prejdú a naučia sa aj to, že pred príchodom dieťaťa treba odkladať aspoň malú časť z rodinného rozpočtu na starostlivosť o nový prírastok. Finančné suchoty ich potom nezastihnú, keď bude najhoršie.
Výlet do Svay Rieng a priľahlých osád znamenal pre mňa oveľa viac ako len náhľad do práce UNICEF v teréne. Presvedčil ma totiž o tom, čo som dávno tušila. A to, že medzinárodné neziskové a humanitárne organizácie investujú obrovské množstvo peňazí do byrokracie a informačných kampaní. Všetky tieto financie by stačili na to, aby nimi nakŕmili svet. Zákutia byrokratickej a nefunkčnej OSN sa mi teda poodhalili o niečo viac. Potreba reformy v tejto „pa-inštitúcii" je pre mňa o to urgentnejšia. Zamýšľam sa však aj nad iným rozmerom práce UNICEF a iných podobných agentúr. A to je akási kultúrna kolonizácia, ktorá sa vďaka nespočetným humanitárnym misiám v tých najodľahlejších kútoch sveta deje. Vŕta mi v hlave otázka, prečo tak veľmi civilizovaný svet trvá na tom, aby tradične žijúcim komunitám vsugeroval potrebu západnej zdravotnej starostlivosti a našich zvyklostí a spôsobov. Je za potrebou očkovania detí tam, kde sa neočkujú, lebo tamojšie rodiny žijú skôr tradičnou medicínou, naozaj potreba celosvetového zdravia? Alebo ide skôr o to, aby sme dávali čoraz širšie možnosti zárobku farmaceutickým spoločnostiam a najrôznejším organizáciám a koncernom? Jednoznačnú odpoveď nemám, no tieto otázky prinútia človeka, aby rozmýšľal sám za seba a mimo zaužívaných „mantinelov". Dôveruj, ale preveruj.
Kambodžský vidiek je čarovný a takisto sú aj jeho ľudia. Tam sa skrýva skutočná mentalita Kambodžanov a ich dobrota, o ktorej som po viac ako dvoch týždňoch v tejto krajine presvedčená. Deti hrajúce sa na poli či s jedným miniatúrnym autíčkom, neskazené vysokou životnou úrovňou. Šťastné tváre ťažko pracujúcich ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo spoločnej rodinnej večere, aj keď tá neponúka veľa bohatých dobrôt. Budhistické princípy, na základe ktorých behajú po osadách psy, mačky a iné zvieratá. Slobodné a v dokonalej symbióze s človekom. Takto by to malo byť, takto si predstavujem dobrý svet. Súlad prírody a človeka, ktorý si z nej berie toľko, koľko nevyhnutne potrebuje, no nie viac. Nevykorisťuje ju.
Do Kambodže som sa zamilovala a túžim sa tam vrátiť. Opäť stretnúť tuk-tukárov, ktorí sa stali mojimi priateľmi i ľudí, ktorí zasvätili život zlepšeniu života svojich spoluobčanov. Zase vysedávať na phnompenhských uliciach a nábreží so žobrajúcimi deťmi. Hrať sa s nimi a rozprávať. Dať im viac ako doláre a ľútostivé pohľady. Nič ma v Kambodži nepotešilo tak ako výraz tváre chudobného dievčatka, ktorému som venovala fotografie. Bola na nich ona a jej kamarátka, obe oblečené do mojej krásnej kambodžskej šatky a štýlových „západniarskych" slnečných okuliarov. Namiesto nič neznamenajúcich peňazí, ktoré budú hľadať aj zajtra, som im dala dar. Len pre nich, ktorý im nikto nevezme. Strávila som s nimi čas, navzájom sme sa fotili, smiali a tešili. Takýchto zážitkov a ľudí bolo v Kambodži veľa. Necítila som sa preto ako v chudobnej rozvojovej krajine, ale niekde, kde majú ľudia záujem o toho druhého a priateľstvá sa budujú preto, lebo sú dôležitejšie ako peniaze. Nenajete sa z nich, ale môžu vás koniec koncov obohatiť viac ako čokoľvek iné.