reklama

O masle a syre alebo keď pán sú peniaze

Tak som opäť vzlietla. Tisíce kilometrov, ktoré ma delia od domova, sa nedajú zdolať rýchlejšie ani lacnejšie inak ako lietadlom. Mám radšej vlaky. Letecká doprava má síce svoje pozitíva, no rýchly presun sa pre peripetie na letiskách vlastne zmení na nekonečné čakanie a naťahovanie času. Nič sa nedá robiť, letieť sa musí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Občerstvenie na palube Northwest Orient Airlines (1960, Culinary Arts Museum) Zdroj: http://smallbitesrhodeisland.blogspot.com/p/food-on-move.html
Občerstvenie na palube Northwest Orient Airlines (1960, Culinary Arts Museum) Zdroj: http://smallbitesrhodeisland.blogspot.com/p/food-on-move.html 

Tak tu teda sedím. V lietadle nemeckej nízkorozpočtovej spoločnosti Air Berlin. Tkvie v tom akási symbolika, keďže sa po ôsmich mesiacoch presúvam z čarovnej Ázie späť do uponáhľanej a „super-hyper" rozvinutej Európy. Späť k našim ľudským právam, vláde zákona a neomylne fungujúcej, efektívnej Európskej únii. (Prepáčte ten sarkazmus). Dôležité totiž je, že práve let Air Berlinom do Mníchova mi ako dokonalá vzorka ukázal, ako robíme všetko zle. My - civilizovaní a rozvinutí Európania. Nejde však o žiadnu z mojich obľúbených pochvál na adresu Ázijčanov. Naopak, skôr o pohľad na aroganciu a hlúposť, ktoré sú modernému človeku také vlastné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prežijem všetko. Nevadí mi zlá lietadlová káva, ktorú museli takú nechutnú uvariť snáď zámerne. Slúchadlá za tri eurá slušne odmietnem a vytrvalo sa usmievam aj na blonďavú letušku, ktorá s kamennou tvárou nemeckej esesáčky nemihne brvou. S intonáciou robota ponúka od sedadla k sedadlu „coffee, coffee, coffee, coffee", naďalej s profesionálnou absenciou gest a mimiky. Nezabúdam na to, že Air Berlin je nízkorozpočtová letecká spoločnosť. K lacným letenkám nemožno predsa očakávať servis ako v Emirates Airlines, ktorých letenky sú, aspoň do Bangkoku, takmer rovnako drahé. Nie lacné, drahé. Zmierená s tým, že mi nikto nebude s úsmevom princeznej počas celého letu servírovať whisky s ľadom, sa radšej sústredím na blížiaci sa vozík s jedlom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Blonďavá pani letuška sa ma pýta: „Chicken, pasta?". Prižmúrim obe vegánske oči a s kričiacim žalúdkom si teda nechám naservírovať cestoviny(vaječné) so syrom. Kúsky slaniny v zemiakovom šaláte ma síce nepotešili, no už som si zvykla, že na vegetariánov či vegánov sa v spoločnosti nemyslí. Aj keď podľa mojej marketingovej logiky, je dobré a ústretové vyhovieť každému zákazníkovi. Prečo nemať pripravenú ponuku aj pre ľudí, ktorí sa stravujú inak? Nešlo by o vyššie náklady, ani prácu navyše. Len miernu úpravu v systéme a masovej výrobe lietadlovej stravy. Od spoločnosti z Nemecka, ktoré sa tvári ako líder Európy a krajina s moderným myslením, by som to očakávala. V Ázii nie - tam vám dajú mäso aj do zeleninového šalátu. Pre chudobnú väčšinu je mäso niečo extra, tak ho treba dopriať ako bonus, prekvapenie. Pre mňa isto nemilé. Sťažovať sa nahlas nemá význam, tak pokorne zvesím hlavu a slaninu odložím pre psa, ktorý ma už v Bratislave čaká.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek tomu, že som vegánka, mám takú zásadu - jedlo nevyhadzujem. Všetko zjem, nechám si zabaliť, prípadne niekomu podarujem. Človeku či zvieraťu. Ak mi náhodou naservírujú omylom vajce či syr, svet sa pre mňa nerúti a porciu nevraciam kuchárovi. To, čo s ňou urobí, je totiž mimo mojej moci a dohľadu. Vyhodiť do koša nedotknuté jedlo by som si nikdy neodpustila. Potraviny a pitnú vodu si vážim. V niektorých častiach modrej planéty nemajú ľudia takéto vymoženosti, tak nimi, v záujme rozvojovej populácie, neplytvám. Nedotknuté maslo a syr som preto chcela nemeckej letuške vrátiť hneď, ako mi tácku podala. Vravím jej, že to jesť nebudem. Ona na to, že nech to položím na tácku. Nedám sa a snažím sa jej vysvetliť, že nechcem nedotknuté potraviny vyhodiť. Mohla by maslo i syr niekomu pridať, alebo založiť späť do chladničky a použiť počas ďalšieho letu. Tieto veci predsa majú určitú trvanlivosť. Blondínka však trvá na tom, že Air Berlin všetko po každom lete vyhadzuje. „Sorry," zvraští obočie a takmer sa pousmeje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jej slová mi však nejdú z hlavy a neviem sa sústrediť na čítanie novín. Na čo sa to my ľudia vlastne hráme? Jeden let má presne vymedzený počet servírovaných porcií a aj počet všetkých doplnkov k hlavnému jedlu. Uznávam. Asi by to trvalo celú večnosť všetko to dopĺňať pozostatkami syra či masla, aj keď sú stále konzumovateľné a nedotknuté. Nastal by však nejaký kolaps systému, keby sme to tak robili? Keby sme ušetrili nedotknuté jedlo na ďalší let, pre ďalších pasažierov, ľudí? Ak sa však budeme riadiť neuveriteľne hlúpym americkým krédom „time is money" alebo „čas sú peniaze", tak by sme vlastne poriadne prerobili. Zabíjať čas, a tým vlastne aj peniaze, dopĺňaním zvyškov z jedného letu do potravinových balíčkov ďalšieho letu by síce ušetrilo jedlo ako také, no za jedlo si peniaze nekúpime.

A tak sme si zvykli. Milovať peniaze. Chcieť ich, snívať o nich, hromadiť ich a všetko podrobiť tomu jedinému cieľu: Zarobiť a stať sa bohatými. Čo tam po nedojedenom jedle v reštaurácií? Nechať niečo na tanieri sa predsa na dámu i gentlemana z dobrej vrstvy patrí. Len chudoba zje všetko do poslednej omrvinky a ešte aj tanier vylíže. Zvykom sa stali aj dobré služby. Dobrá obsluha a najlepšie reštaurácie sa vyznačujú tým, že jedlo je čerstvé. Ak nie, do koša s ním. Zákazník si predsa nezaslúži hodinový hamburger - traduje sa v známej fastfoodovej sieti McDonald´s. Aj keď to je skôr preto, že hodinový McShit sa jednoducho zjesť nedá. Je totiž z gumy. Ešte kedysi dávno v Írsku kamarát Mišo nosil po McŠichte domov tieto „gumáky". Raňajkovať sa dali len po opici a zohriate v mikrovlnke. Tú sme mali a aj tá opica prichádzala často. Sladké študentské časy.

Tak sme sa stali pokrytcami. My, moderní ľudia z rozvinutého sveta. Z toho, v ktorom si vážime ľudské práva, v ktorom radi hovoríme o tom, ako by mal celý ostatný svet vyzerať. Diktujeme najstarším civilizáciám na svete svoje hodnoty a radi prispievame na rozvoj ich spoločnosti. Našimi drahými, ťažko zarobenými eurami. Afričanom posielame charitatívne peniaze na jedlo, zatiaľ čo to svoje vyhadzujeme nedojedené a nedotknuté. Nakupujeme viac, ako zjeme a potraviny po záruke skončia v koši. Ale každý mesiac nezabúdame prispieť na humanitárnu pomoc UNICEF alebo inej organizácie, aby tie deti v Indii mali aspoň na jednu malú tabuľku s kriedou. Je na viac použití, zošity by význam nemali. Kúpou akéhosi produktu podporíme zabezpečenie pitnej vody pre chudobu v slumoch. S pocitom á la Matka Tereza si spokojne čistíme štyri minúty zuby pri otvorenom kohútiku s vodou. Tou pitnou Slováci splachujú aj záchod. Ku koncu týždňa sa odmeníme obedom či večerou v drahej reštaurácii. V takej, kde sa cítime byť väčší a dôležitejší, ako v skutočnosti sme. V takej, kde za naše ťažko zarobené eurá dostaneme špičkové jedlo a kvalitné víno. A najmä v takej, kde to, čo opustí kuchyňu, sa do nej už nevráti. Zjedené či nie, náš zákazník - náš pán. A ten musí dostať len to najkvalitnejšie, lebo tiež platí, že zákazník sú peniaze.

Tak počkať, kto je vlastne koho pánom?

Alexandra Demetrianová

Alexandra Demetrianová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Redaktorka zahraničného spravodajstva SRo, momentálne spravodajkyňa v Bangkoku. Zoznam autorových rubrík:  Z postrehovZ potuliek

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu